Cvičenia v zošite nenaučia dieťa hovoriť po anglicky

Učím deti angličtinu už viac ako desať rokov a jedna scéna sa mi opakuje tak často, že sa mi niekedy o nej aj sníva. Príde nové dieťa, väčšinou už niečo z angličtiny zažilo, možno rok, možno dva, v škole má za sebou vypracovaný pracovný zošit, vie pár slovíčok, možno aj časovanie slovesa “to be”. Ja sa opýtam tú najjednoduchšiu vetu na svete. “How are you?”

A dieťa sa nepozrie na mňa. Pozrie sa na mamu, ktorá sedí vedľa neho.

Dlho som si myslela, že je to len tréma z nového človeka. Postupne som pochopila, že je to niečo iné. Väčšina týchto detí nemlčí len zo strachu. Mlčí aj preto, lebo tú vetu naozaj nevie poskladať, aj keď tú istú látku má za sebou roky vo forme cvičení, doplňovačiek a testov.

To je vec, ktorú rodičia väčšinou nečakajú. Predpokladajú, že roky cvičení znamenajú aspoň solídny základ gramatiky, aj keď rozprávanie ešte chýba. Realita je iná. Veľa detí po rokoch vypĺňania gramatických cvičení nevie poriadne ani jedno, ani druhé.

V jazykovede existuje rozlíšenie, ktoré tento rozdiel dobre pomenúva. Americký lingvista Stephen Krashen opísal dva odlišné procesy, cez ktoré si človek buduje jazyk. Jeden nazval osvojovanie (acquisition), teda prirodzené vstrebávanie jazyka cez zmysluplný kontakt, podobne ako sa dieťa naučí svoj materinský jazyk. Druhý nazval učenie (learning), teda vedomé memorovanie pravidiel a gramatiky. Podľa neho práve osvojovanie stojí za tým, že človek dokáže hovoriť plynulo a spontánne, kým naučené pravidlá slúžia skôr ako korektúra v pozadí.

Túto skúsenosť poznám aj na vlastnej koži. Ako osemnásťročná som prvýkrát letela do Ameriky, na au pair pobyt, s rokmi angličtiny za sebou. Vedela som časy, vedela som gramatiku, v škole som z toho mala dobré známky. Na konci leta som sa musela vrátiť domov do školy, tak si hostiteľská mama hľadala ďalšiu au pair, a spýtala sa ma, či niekoho nepoznám. Len mi hneď povedala, že tentokrát potrebuje niekoho, kto už vie po anglicky rozprávať. So mnou totiž musela mať celé leto poriadnu trpezlivosť.

Vtedy ma to zabolelo. Dnes sa tomu smejem, lebo presne to je ten bod. Tie roky gramatiky mi dali základ, ale nedali mi istotu hovoriť. Tá prišla až s tými troma mesiacmi, kedy som angličtinu musela naozaj používať, každý deň, aj keď som sa mýlila.

Nechcem, aby to vyznelo tak, že pracovné zošity alebo škola robia niečo zle. Robia svoju prácu tam, kde je ich úloha. Gramatika má svoje miesto a raz príde čas, keď ju dieťa bude potrebovať vedome ovládať.

Len si myslím, že na začiatku, kým je dieťa malé, potrebuje iný prístup. Potrebuje najprv zažiť, že jazyk sa dá použiť, aj keď nie je dokonalý. Presne to je to, čo v Betty’s Academy robíme inak. Nezačíname cvičeniami, začíname kontaktom. Gramatika príde. Ale až vtedy, keď má na čom stavať.

Ak chceš vidieť, ako to vyzerá naživo, najjednoduchšie je prísť to skúsiť na workshop. Dieťa tam zažije presne tento typ hodiny, a ty uvidíš, ako to funguje.