Bude moja dcéra zaostávať za ostatnými deťmi v slovenčine?

Dnes som sa rozprávala s dlhoročnou, veľmi dobrou priateľkou. Vždy, keď sa stretneme, nadhodíme tému vzdelávania detí, keďže sa tomu obe venujeme, ona v montessori škôlke, ja s angličtinou. Rozprávali sme sa o prípadoch, keď majú deti veľmi dominantnú angličtinu doma. Sú situácie, keď deti s veľmi dominantnou angličtinou doma prichádzajú do jej triedy a majú problém so slovenčinou, nevedia základné slovíčka, trápia sa, a to aj napriek tomu, že v montessori škole sa slovenčina a matematika v prvom ročníku berú len okrajovo. Dôraz je na svet okolo, vesmír, prírodu, princípy fungovania vecí a s rovesníkmi z klasického školstva sa v týchto predmetoch vyrovnajú približne v treťom ročníku. Tam teda tá dočasná medzera až tak nikoho nebolí, neznámkuje sa. Napadlo mi ale, že v klasickej škole, kde sa známkuje, môže byť tá istá fáza oveľa tvrdšia.

Prišla som domov a premýšľala som nad tým. Lebo ja svojej dcére knižky po slovensky nečítam. Knižky jej čítam výhradne po anglicky, aj na ňu po anglicky hovorím. A prvýkrát za dlhý čas som si položila otázku, ktorú som si predtým nekládla, je toto vlastne správny prístup?

Tento blog nie je o tom, že ti chcem dokázať, že mám pravdu. Je o tom, že som si to potrebovala napísať čierne na bielom, a myslím si, že podobnú pochybnosť má aj veľa iných mamičiek, ktoré na svoje deti hovoria po anglicky, alebo o tom uvažujú.

Čo je jazyk väčšiny a jazyk menšiny

Prvá vec, ktorú som si musela poctivo priznať, je, že to obdobie zaostávania, ktoré videla moja kamarátka, nie je vymyslené. Výskum to potvrdzuje. V odbore sa hovorí o jazyku väčšiny (majority language), teda o jazyku, ktorým sa hovorí v okolí dieťaťa, v škôlke, na ulici, medzi kamarátmi, a o jazyku menšiny (minority language), teda o tom, ktorý dieťa počuje len doma alebo len od jedného člena rodiny. Deti s výrazne dominantným jazykom menšiny v ranom detstve môžu mať dočasne slabší jazyk väčšiny. Potvrdila to aj jedna dlhodobá austrálska štúdia. V piatich rokoch mali takéto deti slabšiu slovnú zásobu v jazyku väčšiny ako ich rovesníci. Ale ten istý výskum ukázal aj druhú vec, a to takú, že do desiatich rokov bol tento rozdiel preč, a školské výsledky boli porovnateľné.

Takže to zaostávanie je reálne. Otázka, ktorú som si potom položila, nebola, či existuje, ale prečo je pri niektorých deťoch zaostávanie výraznejšie ako pri iných.

K tomu sa viaže aj jedno rozlíšenie, ktoré veda pri bilingválnych deťoch robí. Sú to slová a pojmy. Slová sú to, čo dieťa vie povedať v jednom konkrétnom jazyku. Pojem je unikátny význam, bez ohľadu na jazyk, mačka a cat sú dve slová, ale jeden pojem. Keď sa bilingválne dieťa testuje len v jednom jazyku, môže vyzerať, že zaostáva. Ale keď sa spočítajú pojmy naprieč oboma jazykmi, jeho vývoj je zvyčajne porovnateľný s deťmi, ktoré počujú len jeden jazyk. Dieťa teda nevie menej, len to má rozložené inak.

Nejde o to, či dieťa počuje druhý jazyk, ale koľko ho počuje

Odpoveď, na ktorú som prišla, súvisí s pomerom, nie s prítomnosťou jazyka. Deti, o ktorých hovorila moja kamarátka, mali doma jazyk, v ktorom im rodič hovoril takmer výhradne po anglicky, neskôr aj v škôlke a v škole, ktorú predtým navštevovali. Angličtina bola v ich živote naozaj veľká, možno až rovnocenná so slovenčinou, alebo väčšia. Vyššie som spomenula pojmy jazyk väčšiny a jazyk menšiny. Práve tu je dôvod, prečo je to rozlíšenie dôležité. Jazyk väčšiny sa dieťa naučí prakticky samo, či ho rodič podporuje alebo nie, kým jazyk menšiny potrebuje vedomú podporu doma, lebo inak ho dieťa jednoducho nezíska.

Momentálne má moja dcéra desať mesiacov a sme spolu väčšinu dňa. Ja na ňu hovorím po anglicky, takže v tejto fáze je to skôr angličtina, ktorá tvorí väčšiu časť jej dňa, nie slovenčina. Slovenčinu má od otca, od babky a sesterníc, keď sme na návšteve u mojich rodičov. Ale to je zatiaľ menšia časť. Vedome som sa rozhodla, že takto to bude, aspoň dovtedy, kým nezačne chodiť do škôlky. Vtedy príde ďalšie rozhodnutie, do akej škôlky pôjde, a práve to rozhodne, ako sa ten pomer posunie.

Ktorý jazyk potrebuje viac podpory

Počas nášho rozhovoru prišla aj myšlienka, že by sme na angličtinu nemali tlačiť tak veľmi, lebo slovenčina je oveľa ťažší jazyk a potrebuje viac podpory. Rozumiem, prečo si to ľudia myslia, slovenčina má naozaj zložitú gramatiku. Ale keď som si to overila, štúdie hovoria skôr opačne. Nejde o to, ktorý jazyk je gramaticky ťažší. Ide o to, ktorý jazyk dieťa dostane samo od seba, a ktorý potrebuje, aby mu ho niekto vedome doniesol. Slovenčina je v našom prostredí majoritný jazyk a v slovenskom prostredí sa nestratí, aj keby som na ňu doma vôbec netlačila. Angličtina je tu minoritný jazyk, a tá áno.

To dočasné obdobie musíme uniesť predovšetkým my

A potom je tu ešte jedna vec, ktorá podľa mňa rozhoduje viac než čokoľvek iné, a to je, ako veľmi sme ako rodičia schopní to prechodné obdobie uniesť. Ak dieťa na chvíľu zaostáva v jednom jazyku, lebo súčasne buduje dva, je to prirodzená, dočasná fáza. Z toho sa stane problém až vtedy, keď na to okolie zareaguje panikou, porovnávaním alebo tlakom, doma aj v škôlke či škole. Ak to dokážeme uniesť pokojne, dieťa má čas všetko dobehnúť. Ak nie, robíme z dočasnej fázy zbytočnú drámu.

Aký vstup dáš, taký výstup dostaneš

Nechcem tvrdiť, že bilingvizmus je len samé plus. Nie je. Má svoju cenu, aj svoje dočasné náklady, a poctivo si myslím, že každá rodina by si mala sama premyslieť, aký vstup chce svojmu dieťaťu dať, a aký výstup od toho čaká. Ak je pre teba dôležité, aby dieťa malo silnú slovenčinu, a bývate mimo Slovenska, alebo je u vás doma dominantný iný jazyk, over si, kto a ako veľa jej po slovensky hovorí, lebo sama sa ju nenaučí. V mojom prípade je to naopak, slovenčina sa postará sama o seba, a angličtina je tá časť, ktorú vedome pridávam ja.

A čo keď ja sama nie som native speaker

Je tu ale ešte jedna otázka, ktorú si musím priznať, aj keď nie je pohodlná. Ja nie som native speaker. Angličtina je môj druhý jazyk, a nech sa akokoľvek snažím, nikdy nebudem mať takú bohatú slovnú zásobu ako niekto, kto v nej vyrastal. Takže si musím položiť aj otázku, či jej vlastne nepokazím aj tú angličtinu, keď ju odovzdávam ja, a nie niekto, kto v nej žije od narodenia.

Presne z tejto pochybnosti vznikla Betty’s HOME. Všetko, čím si nie som istá, ako to povedať správne, si overujem s native speakrom, a až potom to posúvam ďalej. K tomu pridávam počúvanie hudby v angličtine, neskôr aj rozprávky a hry, veci, ktoré jazyk obohacujú tak, ako by to nedokázala len moja vlastná slovná zásoba.

Úroveň angličtiny, ktorú jej dnes dávam ja, je len začiatok. Neskôr už na tom bude stavať sama, prirodzene, bez toho, aby ma na to stále potrebovala. Raz si pozrie celú rozprávku v angličtine a bude jej rozumieť, alebo si sama prečíta knižku v angličtine. Mojou úlohou nie je jej dať dokonalú angličtinu, len dať jej dosť na to, aby mohla ísť ďalej sama.

Moje rozhodnutie

Nerobím to preto, že je to trend. Robím to hlavne preto, aby mohla svoj čas a energiu neskôr venovať iným veciam, nie vedomému učeniu sa angličtiny. Chcem využiť obdobie, kedy sa jazyk učí naozaj ľahko, teda toto rané detstvo. Nechcem, aby na to musela míňať čas neskôr. Chcem, aby to už vedela.

Toto je moje rozhodnutie, urobené vedome, nie z nevedomosti. Neviem, či je správne pre každého. Viem len, že teraz, keď som si to takto napísala, mi to dáva väčší zmysel, než keď to bol len pocit.

Zdroj k spomínanej austrálskej štúdii: Raine Study, Influences of bilingual input on English vocabulary size and academic outcomes, https://www.tandfonline.com/doi/full/10.1080/13670050.2025.2453185